BANSKÁ ST A NICA

Na prelome novembra a decembra sú Tatry v móde oddychu. Babie leto je preč a zimná sezóna ešte nezačala. Turistov ubudlo a domáci naberajú energiu na ich ďalší prílev. V takomto medziobdobí sa tu ocitla maliara, cestovateľka ale aj záhradníčka Juliana Mrvová (1979). Doslova priletela z jedného zo svojich cestovateľských výjazdov, z New Yorku. Z hlučného, živého “veľkého jablka” sa na tri týždne “ukryla” do miest, ktoré pozná z detstva. V kine, len pár metrov vzdialenom od železničnej stanice Dolný Smokovec, rozrolovala veľké / biele /maliarske plátno a postupne ho zpĺňala zážitkami z výjazdov do tatranských kopcov. Výsledkom je “tatran- ský denník” plný zvierat, väčších aj menších obyvateľov lesa, ktorý sa spamätáva vlastnými silami z prírodnej katastrofy. Človek je na plátne personifikovaný autorkou a jej najbližšími. Sú to pamäťové stopy, ktoré sa aj počas aktuálneho pobytu snaží rekonštruovať. Už dnes je jasné, že sa do Tatier bude vracať častejšie.

Rezidencia autorky: 23.november – 14.december 2018
Otvorenie výstavy 15.december 2018 o 14:00
Trvanie výstavy v priestore čakárne TEŽ Dolný Smokovec: do 27.január 2019
Výstava je prístupná 24 hodín denne.
Partneri: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Villa Zvonica a  Fond na podporu umenia

Rezidencia autora: 2. – 23.október 2018
Derniéra výstavy 18.november 2018 o 14:00
Trvanie výstavy v priestore čakárne TEŽ Dolný Smokovec: do 23.novembert 2018
Výstava je prístupná 24 hodín denne.
Partneri: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb a Fond na podporu umenia

Rezidencia autora: 25.jún – 8.júl 2018
Otvorenie výstavy 7.júl 2018
Trvanie výstavy v priestore čakárne TEŽ Dolný Smokovec: do 15.august 2018
Výstava je prístupná 24 hodín denne.
Partneri: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb a Fond na podporu umenia

Najnovšie maľby Luďka Rathouského (CZ) vznikali na prelome júna a júla 2018 v Dolnom Smokovci, v prítmí bývalého kina. Výsledný triptych je nainštalovaný len o pár desiatok metrov ďalej, v zatvorenej presklenenej čakárni stanice TEŽ. Maľby sú prepisom zažitej situácie – objavu zatiaľ utajeného pred masovými návštevníkmi Vysokých Tatier. Týmto objavom bola v zeleni ponorená, vegetáciou prerastená, značne deštruovaná drevená architektúra – korpus bývalej bobovej dráhy v Tatranskej Lomnici. Pre autora sa stala iniciačným bodom a tvorivým východiskom. Relikt minulosti, materiálová štruktúra vo fragmentoch môže pokojne odkazovať na niečo čo tu zostalo po predošlej civilizačnej vrstve. Medzi tým čo bolo a dneškom je radikálna zmena, prírodná katastrofa, dejinný zvrat, obrat… Koniec civilizácie nie je v dejinách ľudstva nič nové. Dnes lokácia pripomína archeologické vykopávky, kulisy z filmu o Indiana Jonesovi. Tento „chrám skazy“, mýtický koráb, monštrum uviaznuté v bažinách (nestálosť podložia bola jednou z negatív celej stavby) z konca sedemdesiatych rokov definitívne zanikol výchricou v roku 2004, ktorá drevené lamely na betónových pilónoch povytŕhala, pokrútila a poprelamovala a nanovo nakomponovala. (Sánkarska dráha bola v mieste tej neskoršej bobovej už začiatkom minulého stroročia. Prestavba v roku 1977 z nej urobila modernú stavbu s použitím celodreveného korpusu. Ten sa vyrábal v pridruženej výrobe pri JRD Mútne na Orave. Drevo z Oravy však nevydržalo ani proklamovaných 30 rokov.) Plynulá, rýchla dynamická jazda sánkárov a bobistov bola prerušená a stala sa len záznamom v histórii tatranského športu. Civilizácia narazila na mantinely klimatických podmienok. Odvtedy si príroda berie späť to, čo jej inžinierske teamy v presnej lineárnej geometrii naplánovali.

Pred rokom sme počas realizácie projektu Tatrahundert objavili verejnosti uzavretú zastávku TEŽ v Dolnom Smokovci. Malá architektúra a jej hibernačný stav nás okamžite zaujali. V lete 2017 sme si stanicu prenajali, vyčistili a pozvali prvých umelcov. Počas októbra prezentujeme pilotnú výstavu, možný scenár, ktorý môže byť alternatívou pre využitie tejto nepotrebnej zastávky. Vzniká pracovný/rezidenčný/výstavný priestor TATRY 73.

“6 miliárd ľudí mi fandí, ale väčšina sa diví prečo to robím.” Tak znie úvodná replika hlavného hrdinu filmu Do neznáma (Approaching the Unknown) z roku 2016. Muž, vedec v ňom smeruje sám, v kozmickej lodi zo Zeme na Mars, s vedomím, že ide o cestu jednosmernú. Citát môže byť parafrázou k pocitu švajčiarskeho umelca Nico Krebsa, ktorý v bývalej čakárni zastávky , za zatvorenými dverami, odrážajúci otázky okoloidúcich zvedavcov vytváral v izolácii vlastné, umelecké prostredie.

Rezidenciu autorov a následnú výstavu sme mohli zorganizovať vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia.